Cervantes

Bruno Frank – o niečo starší druh a priateľ Thomasa Manna, s ktorým zdieľal aj osud antifašistického emigranta, patrí medzi nemeckých spisovateľov-humanistov. Už v drámach (Sestry a cudzinec, Dvadsaťtisíc, Búrka v pohári vody, Generál a zlato) i v prózach (Politická novela, Kňažná, Trenck, Dcéra) formovala sa táto jasná črta jeho umenia. Osobné utrpenie i osud národa, privedeného Hitlerom až na pokraj záhuby, a napokon smrť a skaza miliónov ľudí za druhej svetovej vojny prehĺbili Frankovo umelecké vyznanie filozofiou dobra uplatňovaného za najhoršieho násilia. Našiel si pre to historickú obdobu v časoch vlády Filipa Druhého Španielskeho. Vtedajšia mystická a zároveň tupá katolícka inkvizícia, ktorá sa rozhodla ohňom a mečom vyhubiť všetkých kacírov, preverovanie španielskej rasovej čistoty, kráľova nenásytná túžba po svetovláde, za ktorú strašne platil španielsky ľud, celé Filipovo vladárenie z kráľovskej hrobky v Escoriali – to symbolicky i bezprostredne pripomínalo vládu fašizmu. Brunovi Frankovi tvoria však tieto okolnosti len pozadie, rámec pre hlboko precítené spodobenie osudu veľkého tvorcu „rytiera smutnej postavy“ dona Quijota.