Hájnikova žena

Zasadená do nepriehľadných hôr, do sveta čistých mravov a pevných zásad svedčí o zdraví a sile pracovitého ľudu, ktorý vie odrážať zákerné útoky zhubnej a spupnej vrstvy odcudzenej a odcudzujúcej pospolitému človeku i právo na život. Jej zrod padá do mimoriadne ťažkých pomerov, brzdiacich duchovný i spoločensko-hospodársky rozvoj slovenského národa. „Žiaľbohu, u nás pustne, hynie napospol všetko, “ hovorí Hviezdoslav v Hájnikovej žene. Hynie predovšetkým a neodvratne „kedysi pyšný rodostrom“: hýriaca šľachta, šíriaca skazu ďalej do okolia. I keď stav obyčajného ľudu tiež nie je nijako radostný a sám ľud nie je celkom bez viny na svojej biede, básnik verí v jeho zdravé korene i zdarné rastenie a napredovanie, pre ktoré nepotrebuje ani pomoci „vyššieho stavu“, ale iba jednoduché nehatenie vo svojej púti. Od prvých stránok tohto diela badať protiklad medzi ľudovým a panským svetom i so stupňujúcimi sa náznakmi osudovej zrážky a porážky jedného z nich.