Nahý som prišiel na svet

Severoamerický spisovateľ Dávid Weiss v pútavom životopisnom románe Nahý som prišiel na svet s veľkým porozumením pre umenie opisuje pestré a zaujímavé osudy najvýznamnejšieho predstaviteľa francúzskeho impresionizmu v sochárstve — Augusta Rodina. Chronologicky sprevádza čitateľa celým Rodinovým životom — od narodenia cez roky štúdia, obdobie tvorivého hľadania vlastného výrazu, roky zrelosti umeleckej i ľudskej až po smrť. Opiera sa pritom o celoživotné Rodinovo dielo, podrobnejšie sa pristavujúc pri najvýznamnejších sochách či súsošiach. Popri Rodinovi-umelcovi Weiss nezabúda ani na sochárov osobný život — zasiahli doňho a veľký vplyv mali naňho dve ženy — Rose a Camille. Kým prvá ho očarila v mladosti a stala sa jeho doživotnou družkou, k druhej ho v zrelšom veku pútala silná erotická vášeň a intelektuálne i umelecké porozumenie. V románe zároveň vystupuje celý rad známych osobností francúzskej kultúry — Renoir, Degas, Manet, Monet, Hugo, Zola… Čitateľ tak má možnosť dozvedieť sa množstvo zaujímavých údajov a kultúrno-politických súvislostí v príťažlivej forme. Medzi najznámejšie Rodinove diela patrí súsošie Občania z Calais. Je to vlastne pomník šiestim calaiskym mešťanom, ktorí dobrovoľne ponúkli v roku 1347 svoje životy anglickému kráľovi Eduardovi III., aby sa za cenu ich obete vzdal obliehania Calais a aby tak zachránili ostatných obyvateľov mesta od hladovej smrti. V Calais sa k nemu správali s najväčšou úctou. Hneď v deň jeho príchodu ho vymenovali za čestného občana mesta a pri príležitosti slávnostného odhalenia pomníka vydali Zlatú knihu, venovanú historickému príbehu šiestich občanov a dielu Augusta Rodina. Všetkým bola tá skupina šiestich mužov blízka. Boli to jednoduchí, obyčajní ľudia, ktorým rozumeli a ktorých poznali ako sami seba. A predsa bol každý z nich osamelý, akoby stál kdesi mimo, každý z nich žil vlastným životom, každý vyšiel z iného prostredia. A ako sa tichý a napätý dav tlačil bližšie, z „Občanov“ sa stali spoluobčania, ktorí sa vzdali, a predsa sa nevzdali, ktorí trpeli, ale vytrvali, ktorí očakávali ukrižovanie, no zvolili si tento osud sami a dobrovoľne. A keď Auguste vykročil k súsošiu, zástup sa rozostúpil, aby mohol prejsť. Nikto nepovedal ani slovo. Sochár stál pred symbolom obete ponížených a bytostne vnímal úctu a uznanie prítomných. V tom okamihu ich ovládol pocit spolupatričnosti. Boli Francúzi, hrdí na to, že sú Francúzi — a ľudia.“